ARCHÍV

V Košiciach sme čítali mená.

Pietny akt čítania mien obetí holokaustu z Košíc  s názvom

„Každý človek má svoje meno“

 

sa konal 29. mája 2011 v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach pod záštitou Židovskej náboženskej obce a v spolupráci so združením ESTER. Hlavným usporiadateľom bola organizácia THC – Ukrývané dieťa , skupina Košice.

Pietny akt uviedla hudba:  skladbu pre husle a klavír  Jozefa Achrona  Hebrejské melódie zahrali  študentky Terézia Šofránková a Martina Kudlovská.

Nasledovala  báseň maďarského  básnika židovského pôvodu Miklóša Radnótyho,ktorú predniesla členka THC Traute Jakubčiaková.  Báseň  napísal autor počas núteného nasadenia v Pracovnom prápore. Bol zavraždený na Pochode smrti 31.10.1944 pri Gyóri, kde ho našli v masovom hrobe. Vo vrecku mal zväzok svojich básní, vrátane tejto.

Úvodný príhovor v mene usporiadateľov predniesla predsedníčka košickej skupiny THC Mirjam Gálová. Vo svojom príhovore stručne spomenula históriu. Pripomenula, čo sa vlastne pred 67 rokmi v Košiciach udialo.

V roku 1941 mali Košice podľa sčítania 66 980 obyvateľov. Z tohto počtu  bolo  11 420 židov, čo  predstavovalo  17 percent obyvateľstva. História  ďalej hovorí o tom, že  do Košíc bolo v období do roku 1944 premiestnených ďalších asi 3000 - 4000 židov z celej Turniansko-Abovskej župy. Na základe príkazu, vydaného 25. apríla 1944 Szálašiho vládou, sa Židia z územia mesta museli povinne do 48 hodín hlásiť v tehelni na okraji mesta.  Na malom priestore tehelne sa vtedy tiesnilo v neľudských podmienkach asi 14 tisíc ľudí. Ďalšie stovky ľudí sa nachádzali v synagóge na Puškinovej ulici, o čom svedčí nápis, ktorý sa našiel pri rekonštrukcii  pred niekoľkými rokmi. Nápis sa nachádza vo vnútri na východnej stene synagógy, napísal ho jeden z väznených židov  a znie:

...it vagyunk, nemtudjuk hová visznek  ... tu sme, nevieme kam nás berú ...Dátum: 21.4.1944 Podpis: Tibi

Transporty židov odchádzali z Košíc postupne, deportácie sa začali 15.mája 1944, pokračovali 19.mája, 25.mája a boli ukončené 2.júna posledným transportom, smerujúcim do koncentračných táborov Osvienčim  a   Buchenwald.    Z nášho mesta a jeho okolia bolo v týchto 4 transportoch odvlečených do táborov smrti asi 15 tisíc ľudí, z nich väčšina neprežila. Po oslobodení sa ich vrátilo s podlomeným zdravím  len niekoľko sto. Dodnes v Košiciach ešte žijú 4 osoby, ktoré sa z pekla vrátili. Celkovo prešlo cez Košice z vtedajšieho Maďarska 137 vlakov smrti.

V ďalšej časti príhovoru M.Gálová rozviedla vzťah skupiny THC- Ukrývané deti k obetiam holokaustu:

„My, členovia medzinárodnej organizácie THC- Ukrývané dieťa, si veľmi jasne uvedomujeme, aká je naša povinnosť. Boli sme deti, keď sa tieto udalosti odohrávali, preto ten názov. Nevysvetliteľným riadením osudu či náhody a najmä s pomocou ľudí, ktorí si označenie „človek“ zaslúžia, - my ich voláme naši záchrancovia - sme zo spárov zla unikli. Boli sme ušetrení poníženia, straty identity a dôstojnosti – aj keď nie vždy hladu, smädu, útrap, strachu.  A hlavne - žijeme a preto nemáme právo mlčať!  Musíme svedčiť,   pamätať a neustále pripomínať tých, ktorí  také šťastie nemali a pred vražednou mašinériou nacistických koncentračných táborov sa nezachránili.

Preto sme sa rozhodli zistiť a zverejniť toľko mien ľudí, odvlečených z Košíc , koľko len bude možné.“

 

THC skupina Košice začala zbierať tieto mená v r. 2000. Zbierali sa mená z rôznych zdrojov: z archívov, zo súdnych spisov, od príbuzných, priateľov a známych, ktorí o tom vedeli, ako aj z archívov Múzea holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme. Zatiaľ čo na Slovensku existovali z transportov v roku 1942  pomerne presné záznamy, v Maďarsku, kam Košice a okolie v roku 1944  patrili, to už bol problém. Vďaka veľkému úsiliu členov skupiny THC, podarilo sa pod vedením jej vtedajšej predsedníčky Evy Bäckerovej v priebehu nasledujúcich rokov zozbierať takmer 6000 mien. V r. 2002 skupina THC usporiadala verejné čítanie mien, nazvané „Každý človek má svoje meno“, pri ktorom bolo prečítaných 2000 mien. O dva roky neskôr vyšla kniha a CD s tým istým názvom so všetkými vtedy zozbieranými menami. V priebehu ďalších rokov, na pravidelných spomienkových stretnutiach na cintoríne v Košiciach bolo prečítaných približne ďalších 1000 mien. Doteraz bolo teda prečítaných asi 3000 mien. Ani jedno meno z tých, ktoré sú známe, by nemalo zostať nahlas neprečítané a zabudnuté. To však už bude úlohou ďalších generácií.

Záverom sa predsedníčka košickej skupiny THC poďakovala prítomným a všetkým čítajúcim za to, že  sa rozhodli  venovať chvíľu času pamiatke  tých, ktorí nemajú pomník, nemajú hrob a nikde nestojí pamätník s ich menom. Toto nech je ich pamätník!  Ich mená sú napísané, budú  nahlas prečítané a nebudú zabudnuté!

Potom nasledovalo zapálenie sviečok na menore, zvanej Cesta, ktorá je umeleckým dielom košického rabína a nášho člena   Jossiho Steinera. V mene všetkých pozostalých sviečky zapálil člen THC Valter Bauer, spevom sprevádzal  izraelský študent  Yosef Liron a slovom  moderátor Ivan  Kamenský: „Teraz zapálime sviečky za všetky obete holokaustu, za našich otcov a matky, za sestry a bratov, manželov, manželky, deti, a najmä za tých, ktorým neostal nikto, kto by zapálil sviečku.“ 

Potom už nasledovalo samotné čítanie mien obetí holohaustu z Košíc a okolia. Mená obetí čítali: členovia THC, ESTER a ŽNO, občania Košíc, študenti košických univerzít, izraelskí študenti Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie, poslanci Mestského zastupiteľstva mesta Košice, poslanci Miestneho zastupiteľstva Staré mesto a členovia Štátneho divadla v Košiciach.

Čítanie mien bolo asi v polovici prerušené premietaním tzv. Auschwitz albumu. Auschwitz album predstavuje jediné autentické fotografie  z obdobia pred oslobodením tábora. Album obsahuje 193 fotografií , zhotovených príslušníkmi SS Ernstom Hoffmannom a Bernhardom Walterom  pri príchode transportu maďarských židov  z maďarsko-ukrajinského pohraničia do koncentračného tábora  Osvienčim-Birkenau. Fotografie dokumentujú krutú skutočnosť nacistickým objektívom. Album objavila  maďarská  židovka – väzenkyňa Lilly Jacob, ktorá  bola do tábora smrti deportovaná v máji 1944 spolu so svojimi rodičmi a piatimi súrodencami. Ona jediná z celej rodiny  prežila. Po oslobodení v koncentračnom tábore Dora-Northausen, chorá na týfus, našla v bývalej ubytovni SS dôstojníkov, kde ležala, album , obsahujúci fotografie o dianí vo vyhladzovacom tábore. Neskôr objavila medzi zábermi vlastnú fotografiu, ako zostupuje z vlaku, ako aj fotografie už nežijúcich  zavraždených členov svojej rodiny. Po rokoch  album venovala Múzeu Jad Vašem v Jeruzaleme, kde sa doteraz nachádza.

Po prečítaní druhej časti mien nasledoval  spev  za mŕtvych  El mole rachamim,  ktorý predniesol opäť  izraelský študent  Yosef Liron. A na záver sa za mŕtvych pomodlil  Kadiš rabín Steiner.

Bolo prečítaných spolu 1000 mien .

Podujatia sa okrem iných zúčastnil izraelský a maďarský konzul, významní predstavitelia verejného života v Košiciach, občania mesta, študenti, zástupcovia médií a, samozrejme , členovia ŽNO v Košiciach.

 

Mirjam Gálová