SPäť

10.  Tevet – Deň spomienok a solidarity

( 5. január  2012)

 

 Tak ako po minulé roky, tak aj tento sme si pripomenuli desiaty deň mesiaca Tevet, ktorý bol v židovskom kalendári určený ako spomienkový deň. Tento zvyk k nám doniesol a u nás udomácnil náš posledný rabín Jossi Steiner. V tento deň si pripomíname dve udalosti, ktoré hlboko zasiahli do života židovského národa.

Prvá udalosť sa viaže na rok 588 pred našim letopočtom. Vtedy začala blokáda mesta Jeruzalem, ktorá trvala viac ako 2 roky,  skončila zničením Prvého Chrámu a odvlečením národa do babylonského zajatia. Na pamiatku tohto dňa ešte v časoch našich prorokov bol 10 deň mesiaca Tevet určený ako deň pôstu- Tzom haasiri – pôst desiateho.  Okrem toho na tento deň pripadá aj  smutná  spomienka na zničenie Druhého chrámu   roku  76 n.l.

Druhá udalosť sa už viaže k dobe, ktorú si pamätáme, a to k utrpeniu ľudstva počas druhej svetovej vojny a zvlášť ku tragédii židovského národa, kedy bola zavraždená celá tretina židovskej populácie na svete.

Hlavný rabíni Izraela  Aizik Herzog a Jicchak Nissim spolu s Hlavným rabinátom Izraela sa rozhodli založiť novú tradíciu Jom hakadiš haklali- voľne preložené- Deň všeobecného kadiša. Bol stanovený na 10. deň mesiaca Tevet.

V tento deň sa každý dospelý Žid  ( ktorý už nemá rodičov)  má v spoločnosti 10 súvercov-mužov pomodliť kadiš sirôt a v každej domácnosti sa má zapáliť pamätná sviečka. Pripomína nám našu genocídu a budúcim generáciám : NEZABUDNI !

Toho roku 10. Tevet začal večer 4. a trval až do súmraku 5. januára 2012. V modlitebni na Krmanovej ul. v Košiciach  sa večer 4. januára 2012 zišlo cca 25 mužov a 15 žien, aby si pamätný deň pripomenuli. Príprava a priebeh Dňa spomienok a solidarity  sa niesol pod patronátom The Hidden Child- Ukrývané dieťa- skupina Košice.

 Hlavným bodom programu bola spomienka na hrdinstvo skupiny mladých Židov a jednu ženu, ktorí na jeseň roku 1944 prileteli a zoskočili na územie Slovenska zo zeme Erec Jisrael, vtedy mandátnej Palestíny, aby pomohli zdecimovanému zbytku židov , vliali nádej do ich zúbožených myslí a podporili SNP. Bola to skupina Amsterdam a menovite Chaviva Reiková,  Cvi ben Jaakov, Rafi Reisz, Abba Berdičev a  Chajim Chermeš. Všetci okrem Chajima Chermeša boli ukrajinským komandom SS v povstaleckých horách Slovenska zajatí a v Kremničke koncom novembra 1944 zavraždení.

Na ich počesť sme v synagóge rozvinuli zástavu štátu Izrael, pri ktorého kolíske stáli, ale jeho vzniku a prosperity sa už nedožili a pomodlili sme sa špeciálny Jizkor za Chavivu Reikovú, modlitbu Kadiš jatom - kadiš sirôt a modlitbu venovanú obetiam holokaustu- El male rachamim.

 

PhDr.  Ivan Kamenský

 

 

Bilancovali sme.......

Stručná správa o činnosti organizácie The Hidden Child Slovensko, skupina Košice za obdobie od  mája 2008 do  apríla 2010

 

 Naše stanovy THC nám prikazujú:

„vytvárať podmienky na zvýšenie spoločenskej aktivity  jej členov, ich vzájomná pomoc, pestovanie židovských tradícií, boj proti rasizmu a šovinizmu, vyhľadávanie  záchrancov a ich potomkov, dokumentácia osudov jej členov a záchrancov, spolupráca s inými organizáciami podobného zamerania“.

Zvýšenie spoločenskej aktivity 

Stretávame sa každú prvú stredu v mesiaci, kde riešime bežné problémy našej činnosti, blahoželáme jubilantom v  danom mesiaci k narodeninám, plánujeme naše budúce a  hodnotíme minulé akcie, rozprávame  o  zážitkoch , spojených s našimi aktivitami v rámci THC, a aj o aktuálnej publicistike v médiách, o relevantných knihách, filmoch a pod.

Zaviedli sme tzv. šmúzovacie kluby každú  tretiu stredu v mesiaci. Sú to úplné voľné stretnutia bez plánovaného programu, kde  sa členovia môžu rozprávať na akúkoľvek tému.

Prípravujeme  vlastné prednášky v rámci cyklu „Sme hrdí na to, čo sme“a  navštevujeme prednášky pripravené prednášateľmi mimo našej THC.

Spoločné návštevujeme kultúrne  podujatia so židovskou tematikou: koncert Asociácie náročného diváka z Bratislavy  „Radosť a bolesť v židovských piesňach“ v marci 2008, ktorého bola naša skupina THC spoluusporiadateľom,  návšteva vernisáže knihy Maroša Borského „Židovské synagógy“ , Budapeštiansky Klezmer v Tálii- jún 2008. Zúčastňujeme sa  spoločných zájazdov a výletov..

      Na podnet THC Slovensko sme sa zapojili do zbierky na KKL ( zbierka na výstavbu lesov a stromo v Izraeli)         

Pestovanie židovských tradícií :

Spoločne trávime púrimové a chanukové sviatky, začali sme aj tradíciu účasti na  spoločnej séderovej večeri.  Rabína, ktorý je našim členom, nám  na našich stretnutiach  pripomína  význam  aktuálnych  sviatkov. Väčšina našich prednášok v rámci cyklu „Sme hrdí na to, čo sme“ sa zaoberá vzťahom k tradíciám, k histórii a k judaizmu.

Boj proti rasizmu a šovinizmu , dokumentácia osudov členov a záchrancov  

Máme pravidelné kontakty s pracovníkmi košického   rozhlasu   a  Slovenskej televízie Košice, ktorí mediálne pokrývajú naše,  resp. súvisiace  akcie  ako aj s printovými médiami (napr. Korzár)

Primátor mesta  Košíc pri príležitosti Kryštálovej noci  v novembri 2008 prijal celú našu skupinu .

Na každoročnej Askare  čítame 100 mien z nášho zoznamu mien z knihy „Každý človek má svoje meno“.

Zúčastňujeme sa na spomienkových stretnutiach v Poprade k dátumu 25. marca, kedy odišiel  prvý transport dievčat a žien do koncentračného tábora Auschwitz.

Individuálne aktivity našich členov:

 Na pozvanie vedenia školy sme uskutočnili dve besedy na Gymnáziu košických mučeníkov na KVP v Košiciach, na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach, na gymnáziu na Kováčskej ul. v Košiciach , na gymnáziu na Alejovej ul. v Košiciach a na gymnáziu v Giraltovciach. Prispeli sme  na tematických akciách k holokaustu na Gréckokatolíckej  fakulte  Prešovskej univerzity v Prešove a tiež  v Poprade.

Boli sme pozvaní do Michaloviec, kde Kresťanské modlitebné spoločenstvo Lýdia spolu s Cirkvou bratskou usporiadali  „ Kajúcne bohoslužby za obete holokaustu“.  Podrobnosti  sú aj na stránke kehilakosice.

Naši členovia boli pozvaní  do  Sečoviec , kde Združená stredná škola usporiadala spomienkové stretnutie „Holokaust v Sečovciach“.

Štyria naši členovia sa  zúčastnili vo Vranove prezentácie knihy Martina Ľupča  „ Dejiny ŽNO na východnom Slovensku“.

      Okrem toho sa podarilo zorganizovať zájazd 10 mladých ľudí z Gymnázia v Giraltovciach  do nemeckých koncentračných táborov (Ravensbruck a Sachsenhausen).

Našu skupinu THC navštívili už viacerí  doktorandi a novinári z Nemecka, ktorí sa venujú problematike holokaustu .

Všetky tieto akcie považujeme za mimoriadne cenné z hľadiska boja proti rôznym nepriateľským  ideológiám, najmä preto, že väčšinou ich adresátom je mládež.

Kontakty so záchrancami a študentmi zahrňujú:

Spoločné stretnutie záchrancov a študentov dňa 25. marca 2009 v modlitebni na Zvonárskej k výročiu  prvého transportu z Popradu do koncentračného tábora.

Pozvanie záchrancov na  Spomienkové  stretnutie dňa 10. septembra 2009 ri príležitosti Pamätného dňa holokaustu a rasového násilia v synagóge na Puškinovej – ďalej len Stretnutie v synagóge 

 Pozvanie študentov košických stredných škôl  a ich pomoc  pri organizácii Stretnutia v synagóge

 Pozvanie záchrancu  prof. Tajtáka na naše klubové stretnutie

 

 Kontakty s ďaľšími organizáciami :

 S  Európskou asociácou Ukrývaných detí -  účasť  na jej výročných konferenciách  v Záhrebe 2008 a  vo Varšave 2009 ,

 S organizáciou Hidden Child  Bratislava, s ktorou  sa pravidelne kontaktujeme a vymieňame si skúsenosti a názory,

S organizáciou Hidden Child Praha sa stretávame  na   výročných schôdzach a naďalej  - už 17 rokov- udržujeme dobré vzťahy

 

 Vzdelávanie a prednášková činnosť

-Prednášky, ktoré odzneli v rámci cyklu „Sme hrdí na to, čo sme“:

Židovské vojny proti Rímu v r.66-135 ,

Čo spôsobil holokaust v psychike preživších a ich potomkov,

Veľkí židovskí stredovekí učenci- Maimonides ,

Židovská identita v minulosti a dnes

 Veľký ohlas mala prednáška Adolfa Burgera, väzňa koncentračného tábora Sachsenhausen a ďaľších táborov ( jún 2008) , ktorá sa konala  v spolupráci s B´nai B´rith a ŽNO. Názov prednášky bol totožný s názvom filmu o falšovaní peňazí, ktorý získal Oscara za zahraničný film „ Faľšovateľ“.

Permanentne rozširujeme našu knižnicu THC.  Momentálne už  obsahuje 97 knižných a niekoľko elektronických titulov s relevantnou tematikou. Knižnica je prístupná všetkým členom ŽNO. V budúcnosti sa zameriame prednostne na elektronické tituly, keďže väčšina našich členov už má možnosti a zručnosti ich čítať.Naše vedomosti o židovskej časti histórie mesta rozšírili aj „Potulky po židovských Košiciach“ ( január 2010)

 Zájazdy a výlety

V máji 2008   11 našich členov pri 65. výročí povstania vo varšavskom gete navštívilo Varšavu.

Pri tejto návšteve nám veľmi pomohli členky našej partnerskej organizácie „Dzieci holokausta“ vo Varšave , ktoré sa postarali o veľkú časť nášho programu a patrí im zato vďaka. Podrobnosti sú na webstsránke .

V júni 2009 sme sa  zúčastnili zájazdu do Brna, Mikulova a Polnej - organizovalo  THC Slovensko. Mikulov bol kedysi centrom židovskej Moravy a pôsobil tu ako moravský zemský rabín aj známy Rabi Low. S Polnou sa zase spája smutne známa hilsneriáda. V súčasnosti sa tam nachádza pomerne zachovalá neveľká synagóga s veľmi kompetentnou sprievodkyňou.

Uskutočnili sme 2 výlety:  náš tradičný výlet do Štósu, do domu a záhrady našej členky. Tieto pravidelné návštevy v Štóse sa stali našou veľmi príjemnou tradíciou, na ktorú sa vždy tešíme . Ďalej to bol   jednodňový výlet na Štrbské Pleso.

Záverom tejto časti konštatujeme : Napĺňame naše stanovy!

A želáme si , aby sme spoločne ešte dlho vydržali.

 

 

***********

KAJÚCNE BOHOSLUŽBY ZA OBETE HOLOKAUSTU

 

     Kresťanské modlitebné spoločenstvo LýDIA z Michaloviec uskutočnilo dňa 26.septembra 2009 kajúcne bohoslužby za obete holokaustu v súčinnosti s Cirkvou bratskou, na ktorej sa zúčastnili aj členovia našej obce pochádzajúci z Michaloviec a JUDr.Bäckerová. Členovia spoločnosti LÝDIA v roku 2008 sa zúčastnili konferencie v Jeruzaleme, kde navštívili aj múzeum holokaustu  JAD VAŠEM, čo bolo zrejme aj inšpiráciou pre uskutočnenie  kajúcnych bohoslužieb. Prosbami o odpustenie za dvetisíc rokov kresťanského antisemitizmu sa vyznačovala liturgia týchto bohoslužieb.

Modlili sa za:

- tragédiu počas stredovekých križiackych výprav, ktorí v stredoveku zaživa upaľovali Židov v jeruzalemskej synagóge, pretože si mysleli, že tak pomstia Kristovu smrť

- za utrpenie Židov v getách

 -za Židov, ktorý sa stali obeťami za krivé obvinenia z rituálnych vrážd

-za Židov, ktorí sa stali obeťami inkvizície

 -za predsudky, ktoré mnohých viedli k tomu, že na prenasledovanie Židov nacistami nečinne prizerali alebo s tým dokonca súhlasili.

Bola čítaná liturgia z Dávidovej knihy: "Zachráň ma Bože, lebo voda mi siaha až po hrdlo. Topím sa v hlbokom bahne, nemám sa načo postaviť. Dostal som sa do vodných hlbín, prúd ma odnáša. Volanie ma vyčerpalo, hrdlo mi vyschlo, oči pohasli očakávaním na môjho Boha. Viac ako vlasov na mojej hlave je tých, čo ma bez príčiny nenávidia. Mocní sú tí, čo ma chcú zničiť, podlí nepriatelia. Pohana mi zlomila srdce, som z toho celkom chorý. Očakával som súcit, ale márne, tých, čo by potešili, no nebolo ich. Do jedla mi pridávali jed, smäd mi uhášali octom." Tvrdili sme, že cirkev nahradila Izrael a že všetky Božie zasľúbenia sa týkajú už len cirkvi ako nového Božieho ľudu a Izrael už nie je viac Božím ľudom. Nevážili sme si tým Sväté písmo, ktoré hovorí: "Sú to izraeliti, im patrí synovstvo a sláva, aj zmluvy, im bol daný zákon aj bohoslužba, aj prisľúbenia. Ich sú otcovia a a z nich pochádza podľa tela Kristus."

Ďalej sa pri bohoslužbe spomínalo, že nie všetci obyvatelia Slovenska súhlasili s deportáciami do koncentračných táborov, ale len málo bolo tých, čo našli odvahu vzbúriť sa a Židom pomáhať. Nemožno zahladiť všetky ohavnosti minulých storočí, ako by sa nestali. Chceme však v duchu pokánia a ľútosti hľadať cesty, ako by sme mohli Židom preukázať lásku.

Za židovskú komunitu vystúpila JUDr.Bäckerova príhovorom, v ktorom uviedla udalosti predchádzajúce holokaustu a zákony, ktoré Slovenský štát prijal k likvidácií Židov. P.Háber voľným prekladom uviedol modlitbu "el muel rachamim", ktorú sa pomodlil. Boli čítané niektoré mená Židov z Michaloviec, ktorí sa stali obeťami holokaustu. V hebrejčine mladá speváčka zaspievala pieseň "Hašivenu" a na záver "Hatikvu" izraelskú hymnu. K celkovému priebehu týchto kajúcnych bohoslužieb je potrebné uviesť, že prebiehali vo veľmi dôstojnej a emotívnej atmosfére a takto to vnímali aj prítomní veriaci. Vážime si modlitebné spoločenstvo LÝDIA, že dokázali takýmto dôstojným spôsobom si uctiť pamiatku obetí antisemitizmu a holokaustu.

E.Blau

 

 

Septembrové stretnutie v našej  krásnej synagóge na Puškinovej ulici

 

The Hidden Child – skupina  Košice    v spolupráci  so Židovskou  náboženskou obcou v Košiciach usporiadali dňa 10.septembra 2009 o 16.00 hod. pri príležitosti Pamätného dňa holokaustu a rasového násilia  “Spomienkové stretnutie” v reštaurovanej synagóge na Puškinovej ulici.

Hlavným zámerom podujatia   bolo pripomenúť verejnosti okolnosti, predchádzajúce a súvisiace   s prijatím Židovského kódexu  v  r. 1941 a najmä jeho následkov, ktoré fakticky znamenali začiatok holokaustu na Slovensku.

Okrem toho sme chceli predstaviť obyvateľom Košíc    architektonický   klenot – rekonštruovanú a funkčnú krásnu synagogu  na  Puškinovej ulici.

Na akciu boli pozvaní okrem členov ŽNO Košice a predstaviteľov ÚZŽNO aj poprední predstavitelia mesta Košice, samosprávneho kraja, Ekumenického spoločenstva cirkví, zástupca Úradu vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny, zástupca izraelského veľvyslanectva a maďarského konzulátu, riaditelia, profesori a študenti košických gymnázií, predstavitelia kultúrnych, umeleckých a vedeckých  inštitúcií mesta    a samozrejme naši záchranci a ich potomkovia.

Menovite   sme privítali: predsedu košického VÚC JUDr. Zdenka Trebuľu, primátora mesta Košice Ing. Františka Knapíka, v zastúpení podpredsedu vlády Dušana Čaploviča generálneho riaditeľa sekcie ľudských práv a menšín Úradu vlády SR Dr. Mareka Lisánskeho, arcibiskupa-metropolitu mons. Alojza Tkáča, predstaviteľa Ekumenického spoločenstva dekana Teologickej fakulty prof. Antona Konečného, konzula izraelského veľvyslanectva v SR Chaima Loewyho, generálneho konzula Maďarskej republiky v Košiciach Jánosa Szerencsésa, a prezidenta U.S.Steel v Košiciach George F. Babcoke-a.

Podujatia sa napriek pozvaniu a bez ospravedlnenia nezúčastnil žiaden predstaviteľ Ústredného zväzu ŽNO, židovskej náboženskej obce Bratislava, židovského múzea Bratislava. Mnohých radových členov THC i židovskej obce sa to dotklo.

Program uviedli študentky košického konzervatória krásnou skladbou Maxa Brucha pre husle a klavír “Hebrejské melódie”.

Prítomných privítal predseda predstavenstva ŽNO Košice JUDr. Pavol Sitár.

Potom odzneli  príhovory  generálneho riaditeľa sekcie ľudských práv a menšín Úradu vlády SR JUDr. Lysánskeho, primátora Košíc Ing.Knapíka, a zástupcu Ekumenickej rady prof. Konečného.

K hlavným bodom programu patrila prednáška historika PhDr. Jána Hlavinku, pracovníka SAV a Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave “ Udalosti, súvisiace s prijatím Židovského kódexu na Slovensku v r.1941”. V excelentnej prednáške uviedol nielen faktický sled udalostí, súvisiacich s prijatím kódexu , ale ukázal aj, ako postupne viedli k ožobračovaniu, zbavovaniu občianskych práv a slobôd časti slovenských občanov. Logickým dôsledkom potom bolo ich vyhostenie z krajiny a napokon vyvraždenie.

Potom požiadal o slovo JUDr. Ladislav Rovinský, predseda  Spolku pre skrašľovanie Košíc a občianskeho združenia “Občania občanom”. V dojímavom príhovore vykreslil prítomným osud židovských občanov Košíc za holokaustu  a apeloval na postavenie pamätníka, ktorý ešte stále v tomto meste chýba.

Na záver sa rabín Jossi Steiner pomodlil modlitbu za mŕtvych a pripojil tiež niekoľko vrúcnych slov, ktoré zapôsobili najmä na prítomnú stredoškolskú mládež.

Po skončení programu si záujemci  mohli pozrieť krásnu rekonštruovanú synagógu, ako aj výstavku o histórii a význačných židovských osobnostiach Košíc pred druhou svetovou vojnou.   

Spomienkového stretnutia sa zúčastnilo vyše 300   hostí, z ktorých časť tvorila cirkevná a spoločenská honorácia Košíc, časť študujúca mládež košických stredných škôl.    Mnohí z prítomných počuli prvý raz takouto formou o udalostiach, ktoré toto podujatie pripomenulo a odchádzali dojatí so slzami v očiach. Stretnutie bolo dôstojným pripomenutím si aj pamiatky takmer 15 tisíc obetí holokaustu v Košiciach.  

Septembrové stretnutie v synagóge na Puškinovej ulici

 

 

Miriam Gálová

 

  Stretnutie študentov so záchrancami

 

V pamätný deň 25. marca 2009, v deň,  kedy uplynulo 67 rokov od prvého transportu 1000 židovských dievčat vo veku 16 – 30 rokov z Popradu, usporiadala košická skupina The Hidden Child v košickej synagóge na Zvonárskej ulici už po druhý raz „Stretnutie študentov so záchrancami“ . Stretnutia sa zúčastnili traja potomkovia záchrancov, žiaci a študenti z  8 košických gymnázií a stredných škôl v počte 105, 7 učitelia a profesori,  a samozrejme členovia  našej skupiny THC.

            Stretnutie moderovala naša členka profesorka Katka Grünmannová.  V úvode privítala študentov, profesorov, a hlavne záchrancov : dôstojného pána Jozefa Mašleja, čestného člena našej skupiny THC, ktorý je synovcom záchrancu, gréckokatolíckeho kňaza Michala Mašleja, pani Mgr. Tatjanu Adamcovú, dcéru záchrankyne p. Veroniky Ivanovej, a p. profesora Ladislava Tajtáka, ktorý je sám záchrancom. Všetkým trom  záchrancom bolo  štátom Izrael udelené vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi“.

Pred samotným rozprávaním záchrancov bolo prečítané posolstvo košického rabína p. Jossiho Steinera k prítomnej mládeži. Rabín Steiner, ktorý sa v tom čase zúčastňoval spomienkovej slávnosti v Poprade, pripomenul v svojom liste, že nevinné dievčatá, odtransportované v r. 1942 z Popradu v dobytčích vagónoch do Osvienčimu takmer na istú smrť ( z 1000 sa ich vrátilo 70), boli väčšinou vo veku prítomných študentov. Pripomenul, že keď  sa my , poslední svedkovia pominieme, práve oni sú tými, ktorí by naše posolstvo mali niesť ďalej.   

Pre nás, členov THC, bolo neskutočným zážitkom vidieť toľko mladých ľudí v kipách na hlave v našej modlitebni, ako pozorne počúvajú takmer 2 hodiny trvajúce rozprávanie o tom, že aj v ťažkých časoch je možno zachovať si tvár, nepodľahnúť všeobecnej zlo obdivujúcej a násilie podporujúcej nálade väčšiny a hlavne „ Milovať svojho blížneho ako seba samého“, čo je základným kameňom židovskej i kresťanskej vierouky.

O ich pozornosti svedčí nielen ticho, ktoré tam po celý čas panovalo, ale aj otázky, ktoré potom kládli záchrancom, ale aj nám, zachráneným členom THC. Bolo ťažko odpovedať na otázku, či sme odpustili režimu, ktorý to násilie legitimizoval a presadzoval a najmä ľuďom , ktorí ho vykonávali. Bolo ťažko odpovedať na otázku, čo sme vtedy ako deti cítili, ako sme to vnímali. Keď p. Eva Bäckerová rozprávala , ako vo veku 4 rokov v koncentračnom tábore Ravensbrück strážila svoju 3-ročnú sestričku, kým mama pracovala, ako to nakoniec malá sestra aj tak neprežila, niektoré dievčatá sa neubránili slzám napriek vecnému tónu, o ktorý sa p. Bäckerová snažila. Ešte ťažšie bolo odpovedať na otázku, či sa  TO dá zabudnúť a odpustiť. Ako sme odpovedali? Zabudnúť sa nedá, hoci by sa aj človek snažil. To utrpenie je kdesi hlboko... A odpustiť?  Každý človek má právo odpustiť iba sám za seba, za svoje utrpenie. Ale v žiadnom prípade  nikto nemá právo odpustiť za tých asi 6 miliónov nevinne trpiacich a zavraždených mužov, žien a detí.

Na čelnej stene po celý čas visel citát z Písma , ktorý si ako motto svojej knihy „Utiekol som z Osvienčimu“ zvolil Rudolf Vrba:

„Zlo koná ten, kto sa zlu poddáva, či už ako jeho nástroj, jeho pozorovateľ alebo jeho obeť.“

Záchrancovia, ktorí nám tam rozprávali o svojich činoch, neboli pozorovatelia, nestáli na chodníku, nepridali sa k mlčiacej väčšine, ale aktívne sa postavili zlu. Veríme, že väčšina mladých ľudí, ktorí po takmer 2 hodinách mlčky odchádzali zo synagógy , toto ich posolstvo pochopila.

My, členovia skupiny Ukrývané deti, sme mali dobrý pocit, že sme aspoň trochu k tomu prispeli.

                                                                                      Miriam Gálová,  Eva Bäckerová

 

 

 

Stretnutie študentov so záchrancami

****

 

 

 

 

 

Ravensbrück a mládež z Giraltoviec

 

Pri vyslovení  názvu Ravensbrück mnohým ešte aj dnes, po viac ako šesťdesiatich rokoch behá mráz po chrbte. Veď koľko utrpenia, žiaľu a smrti sa za týmto názvom ukrýva. V rokoch 1939 až 1945 brány toho koncentračného tábora prekročilo viac ako 90 tisíc ľudí: žien, detí a  mužov, aby tam v neľudských podmienkach pracovali, trpeli, hladovali, mrzli, postihnutí chorobami, podrobovaní lekárskym experimentom boli bití a  mučení a aby tam nakoniec umierali.

Prežilo ich málo. Jednou z nich bola aj antifašistka Dr. Hildegard Hansche. Ako členka SPD, aktivistka mierového hnutia a povolaním učiteľka odkázala svoj majetok na založenie nadácie, ktorá nesie jej meno . Celý svoj život zasvätila tolerancii, ľudskosti a snahe o svet bez vojen, násilia, ponižovania. Jej cieľom bolo pôsobiť hlavne na mládež.

Pamätník Ravensbrück a Nadácia Hildegard Hansche  od roku 1994 plní ňou vytýčené úlohy. Uskutočnilo sa množstvo rôznych projektov, od workshopov, návštev koncentračného tábora, výstav až po súčasné tzv. Fórum generácií /Generationenforum/. Toho roku to už bolo štvrté stretnutie mladých ľudí z Nemecka, ale prvé na medzinárodnej báze: pozvaná bola mládež zo Slovenska. Z Giraltoviec. Prečo práve z Giraltoviec?  Nuž preto, lebo medzinárodná putovná výstava prác fyzicky a mentálne postihnutých ľudí zo Slovenska, Ukrajiny, Poľska a Izraela bola tam, lebo polikliniku pomenovali po svetovo známom lekárovi Jozefovi Goldbergerovi, ktorý mal šesť rokov, keď sa s rodičmi  v roku 1880  vysťahoval do USA, lebo obnovili židovský cintorín a tiež preto, že v rámci Dní židovskej kultúry v jeseni 2007  pripravili úžasne pásmo  „Narodili sme sa do jedného sveta.....“

A tak si 10 mladých ľudí z Gymnázia v Giraltovciach sadlo 16. júla 2008 do vlaku, aby na druhý deň pricestovalo do Ravensbrücku, stretlo sa tam s ďalšími 20-mi  mladými ľuďmi  z Nemecka a v priebehu piatich dní sa oboznámili s históriou koncentračného tábora, pochodili po areáli, počúvali  výklad  vynikajúcej nemeckej profesionálnej sprievodkyne. Hlavnou náplňou fóra boli aj rozhovory s preživšími väzenkyňami. Boli sme to my tri: Batscheva z Izraela, Galina z Bieloruska a ja z Košíc.  Okrem toho si mládež  prezrela aj výstavy: „ Dozorkyne SS“,  „Židovské ženy v Ravensbrücku“, výstavy jednotlivých krajín v tzv. Zellebau, čiže bunkri., zúčastnila sa na brehu jazera čítania spomienok na deti v Ravensbrücku. Okrem toho nám bolo umožnené navštíviť aj mužský tábor Sachsenhausene.

Dojímavý bol záver fóra: každý z účastníkov dostal ružu a mal ju uložiť k tomu miestu, ktoré ho najviac oslovilo. A tak som videla, že slovenskí účastníci ukladali ružičku do krematória, k vysokému tehlovému múru s názvami jednotlivých krajín, k centrálnemu pamätníku ale aj do samotného jazera Schwedtsee, kam sa sypal popol spálených obetí – do symbolického cintorína.

Prečo o tom píšem? Je to veľmi jednoduché.

Po prvé preto, že to bol tábor, v ktorom som bola internovaná.

Po druhé preto, lebo Ravensbrück je dosť  vzdialený a  zo Slovenska tam chodia iba tí, ktorých tam ťahajú spomienky.  Slovenská mládež vie veľmi málo o koncentračných táboroch, ktoré boli mimo Poľska a ostatnej východnej Európy.

A nakoniec, po tretie preto, lebo som sa na tej malej vzorke slovenskej mládeže presvedčila, že je vnímavá a citlivá, má záujem. Pri rozhovore s preživšími som občas videla aj nejakú tu malú slzičku v oku , ich záujem o naše osudy v koncentračnom tábore neskončil iba bodkou za našim rozprávaním, ale pýtali  sa aj na ďalšie podrobnosti a detaily. Chceli veľa vidieť a veľa počuť.

Som presvedčená, že semeno tolerancie, vzájomného porozumenia medzi ľuďmi padlo do úrodnej pôdy.                  

  Eva Bäckerová

 

Stretnutie generácií- Ravensbrück

 

****

 

 

Vážené dámy a páni,

9. septembra 1941 prijala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, pre ktoré sa vžilo pomenovanie „Židovský kódex“.

Včera sme si pripomenuli 68. Výročie tejto udalosti.  Je mi cťou, že môžem dnes na tomto mieste povedať pár slov k otázke prijatia Židovského kódexu a jeho povahe.

Na úvod mi dovoľte, aby  som sa zaoberal genézou kódexu, teda tomu, čo predchádzalo jeho prijatiu a tak načrtol jeho postavenie v histórii holokaustu na Slovensku, keďže aj dnes vidíme, že toto postavenie sa nie vždy správne interpretuje. Otázka znie, kde stojí Židovský kódex z hľadiska vývoja protižidovskej legislatívy a protižidovských opatrení. Bola táto norma začiatkom protižidovských opatrení?

Ako vieme, Hlinkova slovenská ľudová strana sa dostala k moci už pred vznikom slovenského štátu, v období autonómie Slovenska, vyhlásenej po 6. Októbri 1938.

Ľudáci, vedení Jozefom Tisom veľmi rýchlo po uchopení moci v Slovenskej krajine ukázali, že antisemtizmus nebude len verbálnou súčasťou ich vládnutia, ale že protižidovské opatrenia budú aj faktické a veľmi hmatateľné.

Už v novembri 1938 sa radikálni ľudácki predstavitelia, opierajúc sa o súhlas J. Tisa, pokúsili o vysťahovanie tisícov Židov na územie, ktoré pripadlo po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Tento násilný akt, ktorý bol porušením všetkých princípov stále platnej československej ústavy, zasiahol 7500 slovenských Židov a ukázal mnohým, aké pomery zavládli na Slovensku.

Po vzniku slovenského štátu 14. Marca 1939, sa štátna moc veľmi rýchlo postarala o to, aby protižidovský kurz dostal aj právny základ. Iba niečo vyše mesiaca po vzniku štátu, 18. Apríla 1939 bolo prijaté vládne nariadenie č. 63/1939 Sl. z., o určení pojmu Žid, ktoré definovalo a do slovenského právneho poriadku zavádzalo pojem „Žida“, na základe náboženského princípu.

Za „Žida“ bol v zmysle nariadenia považovaný každý kto bol izraelitského vierovyznania i keď po 30. 10. 1918 prestúpil na kresťanskú vieru“, alebo ten, kto bol bez vyznania ale pochádzal od ...

 

Tu už bol náznak skúmania rodovej príslušnosti, v prenesenom zmysle slova , bol už len krôčik k tomu, aby sa sme mohli povedať rasy.

Spomenuté vládne nariadenie tiež obmedzilo počet Židov, ktorí mohli vykonávať povolanie redaktora, či advokátsku prax.

V lete 1939 nasledovali ďalšie vládne nariadenia, ktorými sa režim snažil o obmedzenie počtu Židov v jednotlivých profesiách, predovšetkým treba spomenúť obmedzenie počtu lekárov  a lekárnikov,

Nariadenia o obmedzení Židov vo vojenskej prezenčnej službe a pod.

Nariadenia o revízii živnostenských oprávnení vykonávať hostinskú a výčapnícku živnosť a následne ďalšie o revízii všetkých ostatných živností, ktoré mali jednoznačný cieľ, likvidovať živnostenské podnikanie osôb židovského pôvodu.

 

Na prelome rokov 1939-1940 sa pozornosť režimu sústredila na prípravu rozsiahlej právnej normy, ktorá by upravila podmienky prevodu podnikového majetku Židov na nežidov, teda, dobovou terminológiou: podmienky arizácie podnikov.

Na pôde Snemu Slovenskej republiky i mimo neho sa o tejto právnej norme veľmi živo diskutovalo.

Diskusia medzi dvoma tábormi v HSĽS, Tisovým a Tukovým táborom,  sa neviedla o tom, či je potrebné arizovať, v tom mali Tiso i V. Tuka spoločný názor, diskusia sa viedla o tom, ako arizovať, ako Židom odobrať ich podnikový majetok, teda firmy obchodného a živnostenského charakteru..

Prvý arizačný zákon o židovských podnikoch a židoch zamestnaných v podnikoch  prijatý v apríli 1940 považovali za tak významný, že ho neoficiálne volali „židovský“.  Podnikateľom židovského pôvodu tento zákon nedával prakticky žiadnu šancu na záchranu svojho živobytia, no „veľkodušne“ im ponúkal možnosť vybrať si svojho arizátora, ak úrady rozhodnú, že podnik nebude zlikvidovaný, ale má byť predaný „kvalifikovanému kresťanskému uchádzačovi“. Hovorilo sa tomu „dobrovoľná arizácia“.

Júl 1940 však priniesol zlom: salzburské rokovania J. Tisa a najvyšších slovenských predstaviteľov s Adolfom Hitlerom.

Hitler veľmi jasne ukázal, kde sú mantinely slovenskej suverenity a nadiktoval slovenským ľudákom zmeny vo vláde, ktorými posilnil radikálov na čele s Tukom a A. Machom.

Salzburg na Slovensko priviedol nemeckých poradcov pre riešenie viacerých otázok, vrátane poradcu na riešenie židovskej otázky: Dietera Wislicenyho.

Salzburg tiež viedol k zásadnému kroku v tejto otázke, ktorým bolo prijatie ústavného zákona č. 210/1940 Sl. z., ktorým bola vláda splnomocnená aby v priebehu jedného roka robila všetko potrebné na vyradenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku a na prevedenie ich majetku do rúk kresťanov.

Tento krok, prijatie právnej normy najvyššej právnej sily – ústavného zákona- vlastne vyradil parlament z procesu príprav protižidovských noriem, čo požadovali radikáli tlačiaci na urýchlenie procesu a zároveň splnomocnil vládu, aby jeden rok sama vydávala nariadenia, ktoré by vyradili Židov zo všetkých sfér života. Za všetko čo nasledovalo však nesie zodpovednosť aj prezident Tiso, pretože podpísal tento ústavný zákon.

Kľúčovú pozíciu zaujal V. Tuka, predseda vlády, ktorý zriadil Ústredný hospodársky úrad už 16. Septembra 1940 a poveril tento úrad prípravou výkonom všetkých opatrení, ktoré mali naplniť cieľ zmocňovacieho ústavného zákona a vyradiť Židov zo spoločnosti.

Na čelo úradu postavili A. Morávka, nedoštudovaného právnika a oportunistu, ktorého jediným vzdelaním boli tri služobné cesty do Nemecka a Protektorátu, za účelom získania skúseností.

Ústredný hospodársky úrad, ako dnes vieme na základe výskumu, sa stal ústrednou zložkou v riešení židovskej otázky. Vo veľim rýchlom slede bola prijatá séria nariadení vlády, ktoré pripravil Ústredný hospodársky úrad a ktorých jediným cieľom bolo okamžité získanie kontroly nad židovským majetkom.

Len stručne spomeniem:

·       nariadenie o Nariadenie č. 257/1940 Sl. z. o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom

·       ďalšie nariadenie obmedzilo možnosť Židov disponovať s finančnými prostriedkami, zablokovalo všetky účty a vklady Židov v peňažných ústavoch. Platby v prospech Židov bolo možné urobiť len na tieto viazané účty.[1]             

·       nasledujúce nariadenie obmedzilo právo Židov vyberať z viazaných účtov peniaze, prípadne peniaze.[2]

·       Okrem získania kontroly nad majetkom získal ÚHÚ kontrolu aj nad pracovnými povoleniami Židov. Podľa nar. č. 256/1941 Sl. z. bolo možné zamestnávať Židov bolo len s povolením Ústredného hospodárskeho úradu.[3]

·       Samostatnú pozornosť venovali nariadeniu č. 303, ktoré nanovo upravilo arizáciu podnikov v takom smere, že už nebola možná ani dobrovoľná arizácia, arizátori už nemuseli byť kvalifikovaní .

             

              Nasledovali nariadenia o obmedzení práva Židov bývať na uliciach pomenovaných po A. Hlinkovi, či A. Hitlerovi (prosím všimnite si, na akú úroveň vtedy postavili A. Hlinku),

              Čo neupravila vláda, to Ústredný hospodársky úrad upravoval vlastnými vyhláškami predsedu ÚHÚ. Takýmto represívnym opatrením bolo napríklad vyhláška Ústredného hospodárskeho úradu č. 259 zo 14. decembra 1940 o zákaze bývať Židom v určitých čiastkach mesta Piešťany.[4]

              Tu treba povedať, že vláda nachádzala veľmi ochotných spolupracovníkov na lokálnej úrovni, či už  na župných alebo okresných úradoch, ktorí sa sami iniciatívne činili a vydávali vlastné nariadenia.

              Za všetky spomeniem Vyhlášku župana Šarišsko-zemplínskej župy Dr. Andreja Dudáša, ktorý v apríli 1941 nariadil Židom žijúcim na území  tejto župy bez rozdielu veku a pohlavia nosenie žltej, 3 cm-hrubej  pásky na ľavej ruke, čo bolo vlastne prvé nariadenie o označení Židov od roku 1939.

Jeden rok, počas ktorého mala vláda Slovenskej republiky spomínaným ústavným zákonom č. 210/1940 povolené riešiť židovskú otázku (teda obdobie do septembra 1941) bol lemovaný desiatkami nariadení a právnych noriem, ktoré zásadným spôsobom obmedzovali práva Židov žijúcich na Slovensku, to všetko na pozadí živelnej arizácie, ktorú riadil ten istý Ústredný hospodársky úrad , ktorá mesiac čo mesiac mala za následok stovky likvodovaných židovských podnikov a desiatky arizovaných, teda prevedených do majetku Slovákov a Nemcov.

 

1. septembra 1940, zvolalo predsedníctvo vlády svoj legislatívny zbor a predložilo mu prísne dôvernú osnovu nariadenia, ktoré malo byť do týždňa schválené, aby sa ešte stihla lehota jedného roka, určená ústavným zákonom. Bola to osnova židovského kódexu, teda nariadenia o právnom postavení Židov. Cieľom tohto nariadenia, jeho zmyslom bolo sumarizovať dovtedy prijaté protižidovské právne predpisy, alebo kodifikovať skutočný stav vecí, ktorý ešte nebol právne upravený. Nové nariadenie bolo pod č. 198/1941 Sl. z. prijaté 9. Septembra 1941.

Kódex sa z hľadisk obsahu možno charakterizovať ako najrozisiahlejšiu právnu normu, ktorá bola vydaná na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Toto nariadenie totiž obsahovalo 270 paragrafov. Vnútorne sa členilo na 12 častí.

Táto právna norma v drvivej väčšine paragrafov prevzala to, čo už bolo prijaté po septembri 1940. Z hľadiska kvalitatívne nových nariadení Kódex zaviedol jednu zásadnú novinku: novú definíciu pojmu „Žid“ na rasovom základe. Za Žida sa podľa kódexu pokladal každý, kto pochádzal od troch podľa rasy židovských starých rodičov.

Pritom za židovského starého rodiča sa považoval ten, kto patril k izraelitskému vierovyznaniu.

Nový bol aj pojem „židovského miešanca“, ktorým bol podľa kódexu každý kto pochádzal od dvoch podľa rasy žid. starých rodičov, pričom pokiaľ bol izraelitského vierovyznania, považoval sa za Žida.

Tento rasový princíp požadovali radikálne ľudácke kruhy už dávno. Tlač mesiac pred  prijatím židovského kódexu , 10. 8. 1940 napísala: „Pracujúca pospolitosť žiada norimberské zákony. ..Koreň židovskej otázky je v židovskej krvi. Treba zabrániť aby cudzia, menejcenná židovská krv sa vlievala do tela slovenského národa, aby cudzorasoví odporní židáci mohli przniť slovenskú krv.“

Ďalšie časti židovského kódexu možno z hľadiska obsahu rozdeliť do troch hlavných skupín:

A.

Prvú skupinu tvoria paragrafy, ktoré detailne upravovali obmedzenie občianskych, spoločenských, osobných a náboženských práv Židov

 

B.

Druhú skupinu tvoria paragrafy, ktoré upravili majetko-právne otázky. Tu boli Prevzaté všetky posalzburské nariadenia, tie ešte miestami upravené a sprísnené: židom sa odobrali niektoré predmety patriace dovtedy k ich osbnému vlastníctvu.

C.

Tretia časť, najobsiahlejšia, potvrdila dovtedajšie ustanovenia nariadení upravujúcich arizáciu majetku tak ako ich prijala vláda od septembra 1940 a ako ich vykonával ˇUHÚ, ktorému sa tak upevnila pozícia.

Zvláštne postavenie majú paragrafy 255 a 256, podľa ktorých prezident republiky mohol udeliť jednotlivým židovským občanom úplnú alebo čiastočnú výnimku spod ustanovení kódexu. Tu treba povedať, že stále sa operuje s množstvom poloprávd, prípadne nezmyslov, ktorých cieľom je podporiť snahy o obhajobu J. Tisu.

Tvrdenia o tom, že J. Tiso vydal 20 000 výnimiek sú úplne nepravdivé.

Ivan Kamenec odhaduje počet výnimiek na 800- 1000 a počet chránených osôb na 5000. Treba však povedať, že prezidentská kancelária podmieňovala udelenie výnimky pomerne vysokým poplatkom, ktorý bol vyrubovaný individuálne v každom prípade. Upozorňujem na výskum amerického historika Jamesa Warda, ktorý publikoval v zahraničí a podrobne prešiel materiály týkajúce sa výnimiek, ktorý odhadol počet výnimiek na

 

Aby som teda odpovedal na základnú otázku, ktorú som položil na úvod: kde stojí Židovský kódex z hľadiska vývoja protižidovskej legislatívy a protižidovských opatrení. Bola táto norma začiatkom protižidovských opatrení?

Židovský kódex nebol právnou normou, ktorá by znamenala začiatok protižidovských opatrení . Naopak,bola to právna norma ktorá prevzala väčšinu ustanovení predchádzajúcich právnych noriem a miestami ich sprísnila, pričom zaviedla novú, prísnejšiu rasovú definíciu pojmu Žid v čase, keď už boli slovenskí Židia viac ako 2 a pol roka terčom rozsiahlej protižidovskej legislatívy.

Kódex bol medzníkom v slovenskom holokauste, a stál tesne pred tragickou kapitolou, ktorou boli deportácie Židov zo Slovenska.

Na konci roku 1941 bolo 65-tisíc slovenských Židov z celkového počtu 90-tisíc neschopných zabezpečiť si základné potreby. Vyradenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku, ktoré sa realizovalo od septembra 1940 hektickom tempe teda vyústilo do totálneho ožobráčenia židovskej komunity, ktorá sa stala sociálnym problémom. Ľudáci museli hľadať prostriedky, ako zabezpečiť aspoň základné prežitie židovského obyvateľstva, alebo ako inak riešiť tento problém. Ako vieme, režim sa následne rozhodol deportovať slovenských Židov na územie kontrolované nacistickým Nemeckom a následne zaplatiť 500,-RM za každého deportovaného slovenského Žida.

Deportácie sa začali 25. Marca 1942, keď z Popradu odišiel prvý transport, v ktorom bolo 1000 židovských žien a dievčat z východného Slovenska.

 

1

 

---

[1] Obmedzenie sa nevzťahovalo na odpočivné platby, platby za tovar pri prevádzke podniku. Nariadenie č. 271/1940 Sl. z. o židovských viazaných účtoch a úschovách. Slovenský zákonník, roč. 1940, Čiastka 56, s. 426.

[2] Nariadenie č. 272/1940 Sl. z. o obmedzení výberov z vkladov a účtov Židov. Slovenský zákonník, roč. 1940, čiastka 57, s. 429.

[3] Nariadenie č. 256/1940 Sl. z. o zamestnávaní Židov. Slovenský zákonník,  roč. 1940, čiastka 54, s. 406.

[4] SNA, f. ÚHÚ, šk. 41, bez. č. .

 

Návšteva členov THC Košice vo Varšave

 

    V súlade s programom návštev niektorých významných miest utrpenia a smrti obeti holocaustu, na ktorých sme azda i my mali skončiť svoju pozemskú púť, navštívili sme – členovia THC Košice- Varšavu z príležitosti 65.výročia Povstania vo varšavskom gete. Skontaktovali sme sa aj s zástupkyňami združenia Stowarzyszenie "Dzieci Holocaustu", ktoré ma v Poľsku okolo 800 členov. Osudy ich členov, program, ciele a formy činnosti sú s našimi takmer totožné. Pomohli nám zorganizovať prehliadku miesta bývalej hrôzy, čo bolo pre nás nás príležitosťou pre pietu a zamyslenie.
    Hlavným cieľom našej návštevy boli miesta, kde stálo niekedy varšavské geto. Pri vstupe do bývalého geta stojí pamätník, popisujúci začiatok cesty 300 000 jeho židovských obyvateľov, ktorej koniec bol pre väčšinu z nich v plynových komorách. Cesta getom je lemovaná kamennými pomníčkami s nápismi, pokračuje pomníkom vedľa bunkru, kde sídlilo velenie Povstania na čele s Mordechajom Anielewiczom. Prehliadka týchto miest končí monumentálnym Pamätníkom bohatierov geta od Nathana Rapaporta, pred ktorým kľačal Willy Brandt a žiadal o odpustenie v mene nemeckého národa.
    Hlboké dojmy v nás zanechala návšteva Vojenského cintorína a Ústredného židovského cintorína, na ktorých nás sprevádzal kvalifikovaný a zainteresovaný sprievodca – pracovník židovského múzea . Oboznámil nás so situáciou všetkých ešte existujúcich židovských cintorínov v Poľsku, s ich históriou a fotodokumentáciu.

Židovský cintorín bol založený v roku 1806 a je to jeden z mala používaných židovských cintorínov v Poľsku s asi 150 000 náhrobnými kameňmi. Trvalý odpočinok tu našli mnohí významní ľudia pre Židovskú a Poľskú kultúru ako napr. L.Zamenhof, tvorca jazyka Esperanto, spomínaný spisovateľ I.L.Peretz, a herečka E.R.Kamińska, a vynikajúci huslista a skladateľ Waniewski.
    Obdobne hlboký dojem v nás zanechala krátka návšteva vojenského cintorína.
 

 

 

 

 

 

 

    Partnerskú organizáciu  Stowarzyszenia „ Dzieci Holocausta“ reprezentovali p.Teresa Lantner a p. Jadwiga Hofmokl, ktoré nás sprevádzali. Pozvali nás do svojej kancelárie a porozprávali nám aj detaily o svojej práci.  Okrem prehliadky pamätných miest nám zabezpečili vstupenky na veľmi zaujímavé predstavenie do Židovského divadla.
    Divadlo bolo založené v roku 1950, zlúčením dvoch divadelných súborov z Wrocławy a Łódźi. Riaditeľom divadla je od roku 1970 jeho herec Szymon Szurmiej. Divadlo hraje veľkých židovských dramatikov ako Abrahám Goldfaden, Mendele-Moykher Sforim, Sholom Aleichem, Jacob Gordin a Isaac Leib Peretz. Práve hru od Isaaca Leiba Peretza sme mali možnosť uvidieť. Aj keď sme všetkému úplne nerozumeli ( hra bola v archaickej poľštine), návšteva divadla a aj hra na nás urobili dojem. Isaac Leib Peretz (1852-1915) je uznávaný ako jeden z troch veľkých autorov píšucich v Jidiš (pre zaujímavosť ďalší dvaja sú Mendele Mokher Seforim and Sholem Aleichem).
Oficiálne meno divadla je Štátne židovské divadlo Ester Rachel Kamińskej. Idu Kaminsku, na Slovensku poznáme z filmu “Obchod na korze” , za ktorý tiež získala Oskara. Zakladateľkou divadla a patrónkou bola jej matka Ester Rachel Kaminska, inak nazývaná aj matkou Židovského divadla. Toto divadlo je jediné na svete, ktoré hraje pravidelne tiež v jazyku jidiš. V foyeri divadla sme videli portréty významných slovenských hercov, ktorí tam hrali, ako Jozef Króner a ďalší.
   

Peretz bol tiež nazývaný otec renesancie jazyka jidiš. Hra, ktorú sme videli sa volala “Noc na Starym rynku”. Je to hra, ktorá sa odohráva v židovskej štvrti Varšavy “stetl” a je napísaná typickým Peretzovym štýlom na filozofické a teologicke otázky života a smrti. Peretz bol pochovaný na Židovskom cintoríne na Okopovej ulici v roku 1915 a údajne sa s nim prišlo rozlúčiť okolo 200 000 ľudí.
Navštívili sme tiež kráľovský palác (Zamek Królewski), ktorý bol oficiálnou rezidenciou poľských monarchov od 16. storočia až po delenie Poľská. Dojem na nás urobil hlavne bohato zdobený interiér a barokový park.
Návštevu Varšavy sme ukončili prehliadkou Starého mesta s typickým koloritom, so stále živým Starým rynkom, ktorý bol tak majstrovsky zobrazený v spomínanej Perezovej hre. Na záver sme sa poprechádzali po hradbách Starého mesta a po snáď najkrajšom varšavskom parku Lazienky

.

View Album

Get your own

Valter Bauer, Miriam Gálová

****

Zoznam škôl a učiteľov, ktorí sa zúčastnili akcie stretnutie so záchrancami :

 

Škola:	Učiteľ:	Počet žiakov:
Súkromná zdravotná škola sv. Alžbety    Mäsiarska 25	Mgr. Poľakovská Slavena	10
Gymnázium sv. Tomáša Akvinského Zbrojničná ul.	Mgr. Eva Pitoňáková	30
Gymnázium sv. Košických mučeníkov KVP		7
Gymnázium Edity Steinove	PhDr. Magdaléna Palaščáková	10
Združená škola Edity Steinovej     Ždaňa	Mgr. Marek Iľko	10
Základná škola sv. Cyrila a Metóda  Bernolákova 18	Ján Zachariáš	10
Gymnázium  Šrobárova ul.	Zuzana Gianitschová	15
Gymnázium Alejova ul.	Mgr. Bacišinová	13
	Spolu :	105

 

****

 

 

 

 

 

Ravensbrück a mládež z Giraltoviec

 

Pri vyslovení  názvu Ravensbrück mnohým ešte aj dnes, po viac ako šesťdesiatich rokoch behá mráz po chrbte. Veď koľko utrpenia, žiaľu a smrti sa za týmto názvom ukrýva. V rokoch 1939 až 1945 brány toho koncentračného tábora prekročilo viac ako 90 tisíc ľudí: žien, detí a  mužov, aby tam v neľudských podmienkach pracovali, trpeli, hladovali, mrzli, postihnutí chorobami, podrobovaní lekárskym experimentom boli bití a  mučení a aby tam nakoniec umierali.

Prežilo ich málo. Jednou z nich bola aj antifašistka Dr. Hildegard Hansche. Ako členka SPD, aktivistka mierového hnutia a povolaním učiteľka odkázala svoj majetok na založenie nadácie, ktorá nesie jej meno . Celý svoj život zasvätila tolerancii, ľudskosti a snahe o svet bez vojen, násilia, ponižovania. Jej cieľom bolo pôsobiť hlavne na mládež.

Pamätník Ravensbrück a Nadácia Hildegard Hansche  od roku 1994 plní ňou vytýčené úlohy. Uskutočnilo sa množstvo rôznych projektov, od workshopov, návštev koncentračného tábora, výstav až po súčasné tzv. Fórum generácií /Generationenforum/. Toho roku to už bolo štvrté stretnutie mladých ľudí z Nemecka, ale prvé na medzinárodnej báze: pozvaná bola mládež zo Slovenska. Z Giraltoviec. Prečo práve z Giraltoviec?  Nuž preto, lebo medzinárodná putovná výstava prác fyzicky a mentálne postihnutých ľudí zo Slovenska, Ukrajiny, Poľska a Izraela bola tam, lebo polikliniku pomenovali po svetovo známom lekárovi Jozefovi Goldbergerovi, ktorý mal šesť rokov, keď sa s rodičmi  v roku 1880  vysťahoval do USA, lebo obnovili židovský cintorín a tiež preto, že v rámci Dní židovskej kultúry v jeseni 2007  pripravili úžasne pásmo  „Narodili sme sa do jedného sveta.....“

A tak si 10 mladých ľudí z Gymnázia v Giraltovciach sadlo 16. júla 2008 do vlaku, aby na druhý deň pricestovalo do Ravensbrücku, stretlo sa tam s ďalšími 20-mi  mladými ľuďmi  z Nemecka a v priebehu piatich dní sa oboznámili s históriou koncentračného tábora, pochodili po areáli, počúvali  výklad  vynikajúcej nemeckej profesionálnej sprievodkyne. Hlavnou náplňou fóra boli aj rozhovory s preživšími väzenkyňami. Boli sme to my tri: Batscheva z Izraela, Galina z Bieloruska a ja z Košíc.  Okrem toho si mládež  prezrela aj výstavy: „ Dozorkyne SS“,  „Židovské ženy v Ravensbrücku“, výstavy jednotlivých krajín v tzv. Zellebau, čiže bunkri., zúčastnila sa na brehu jazera čítania spomienok na deti v Ravensbrücku. Okrem toho nám bolo umožnené navštíviť aj mužský tábor Sachsenhausene.

Dojímavý bol záver fóra: každý z účastníkov dostal ružu a mal ju uložiť k tomu miestu, ktoré ho najviac oslovilo. A tak som videla, že slovenskí účastníci ukladali ružičku do krematória, k vysokému tehlovému múru s názvami jednotlivých krajín, k centrálnemu pamätníku ale aj do samotného jazera Schwedtsee, kam sa sypal popol spálených obetí – do symbolického cintorína.

Prečo o tom píšem? Je to veľmi jednoduché.

Po prvé preto, že to bol tábor, v ktorom som bola internovaná.

Po druhé preto, lebo Ravensbrück je dosť  vzdialený a  zo Slovenska tam chodia iba tí, ktorých tam ťahajú spomienky.  Slovenská mládež vie veľmi málo o koncentračných táboroch, ktoré boli mimo Poľska a ostatnej východnej Európy.

A nakoniec, po tretie preto, lebo som sa na tej malej vzorke slovenskej mládeže presvedčila, že je vnímavá a citlivá, má záujem. Pri rozhovore s preživšími som občas videla aj nejakú tu malú slzičku v oku , ich záujem o naše osudy v koncentračnom tábore neskončil iba bodkou za našim rozprávaním, ale pýtali  sa aj na ďalšie podrobnosti a detaily. Chceli veľa vidieť a veľa počuť.

Som presvedčená, že semeno tolerancie, vzájomného porozumenia medzi ľuďmi padlo do úrodnej pôdy.                  

  Eva Bäckerová

 

Stretnutie generácií- Ravensbrück

 

****

V stredu 12. marca 2008 sa v reprezentačných priestoroch Hotelovej akadémie v Košiciach uskutočnilo slávnostné stretnutie pri príležitosti 15. výročia založenia The Hidden Child Slovakia - Ukrývané dieťa, skupina Košice.

 Podujatia sa okrem členov našej skupiny THC zúčastnili aj početní pozvaní hostia, najmä naši záchrancovia alebo ich potomkovia, zástupkyne celoslovenskej organizácie THC z Bratislavy, Dokumentačného strediska Holokaustu v Bratislave, ako aj židovských organizácii etablovaných v našom meste: predseda predstavenstva ŽNO - JUDr. P.Sitár, prezident B’Nai B'rith lóža Concordia MUDr. T. Teššer a prezidentka Ester - PaedDr. Marta Györiová . Podujatie otvorila predsedníčka našej organizácie Prof. Ing. Mirjam Gálová. Po jej úvodnom pozdrave nasledovali spomienkové vystúpenia zakladajúcich členov, ako aj predchádzajúcich predsedov THC v poradí: RNDr. Katarína Grünmannová, Doc. Ing. Ondrej Filo a JUDr. Eva Bäckerová, ktorej slová boli doprevádzané vizuálnou prezentáciou. Na záver tohto bloku vystúpila súčasná predsedníčka Mirka Gálová, ktorá pokračovala v audiovizualizácii a zrekapitulovala činnosť našej skupiny za posledné volebné obdobie. Nasledovali pozdravné prejavy pozvaných hosti, MUDr. E. Janovicovej z THC z Bratislavy, MUDr. T. Teššera, ktorý nám odovzdal pamätnú medailu B’Nai B'rith a PaedDr. M. Györiovej za skupinu Ester.  Za našich záchrancov prehovoril dôstojný pán Ing. Michal Mašlej, gréckokatolícky farár. Boli to hlboko precítené slová porozumenia, ale aj vďaky za našu pomoc pri získavaní celosvetovo uznávaného ocenenia „Spravodlivý medzi národmi” pre martýra gréckokatolíckej cirkvi, blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča. Toto ocenenie udeľuje štát Izrael ľuďom, ktorí zachraňovali Židov počas 2. svetovej vojny. Po prejavoch nasledoval krátky kultúrny program v podobe umeleckého vystúpenia huslistky Brumhildy Linselovej z Banskej Bystrice. Súčasťou pozdravu PhDr. Moniky Vrzgulovej z DSH v Bratislave bola aj prezentácia  novej publikácie „DETI HOLOKAUSTU“, zostavenej z výpovedí preživších, medzi nimi aj zo svedectiev troch našich členov

(Z. Breinera, M. Gálovej a M. Kleina).

V ďalšom priebehu bolo podané malé občerstvenie, počas ktorého zúčastnení zotrvali v družných rozhovoroch medzi sebou, ako i so zástupcami médií.

Ivan Kamenský, THC skupina Košice

 

 

****

15 rokov   THE   HIDDEN  CHILD  v  Košiciach

 

 

Na jar roku 1993 sa zišli v Košiciach  prví členovia tejto svetovej organizácie, aby založili slovenskú časť Československej organizácie THE HIDDEN CHILD  /ďalej iba THC/. Bolo ich päť- štyria z Košíc a jedna z Bratislavy. O  organizácii  THC sa dozvedeli z časopisu Roš Chodeš, ktorý vyzval všetkých tých židov, ktorí holokaust prežili ako deti v rôznych úkrytoch statočných nežidovských občanov, aby prišli a zorganizovali sa.  V Prahe sa stretli prvýkrát v novembri 1992 a bolo to v tom istom roku, keď vznikla celosvetová organizácia THC so sídlom v New Yorku.

Hlavné úlohy organizácie sú tieto:

1. dokumentovanie našich vlastných osudov počas holokaustu,
2. vyhľadávanie záchrancov, t.j. tých nežidov, ktorí v tej strašnej dobe našli v sebe odvahu a ľudskosť a pomáhali nám prežiť, dokumentovanie ich osudov a navrhovanie na vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi udeľované Múzeom holokaustu Yad Vashem  v Jeruzaleme,  alebo udeľovanie ďakovných listov prostredníctvom Múzea židovskej kultúry v Bratislave,
3. návraty k judaizmu.

Prvým dlhoročným vedúcim slovenskej skupiny  bol Doc. Ing. Andrej Filo, CSc., ktorý pravidelne cestoval do Prahy na stretnutia , informoval o dianí , rozvíjal aktivity a pod jeho vedením sa skupina rozrástla na 29 členov v roku 1998. Pod jeho vedením sa uskutočnil rad veľmi úspešných podujatí, ktorými sa naša skupina dostala  do povedomia širokej verejnosti.

Prvou takou akciou bolo  odovzdávanie ďakovných listov záchrancom na židovskom cintoríne v Košiciach v rámci tradičnej tryzny za košické obete holokaustu. Prítomné médiá o tom referovali. Toho aktu sa zúčastnila predsedníčka THC  p. Dr. Eva Benešová a členka výboru THC Ing. Karásová. Následne sa iniciovalo udeľovanie vyznamenania  Spravodlivý medzi národmi a v rokoch 1997 – 1999 boli  udelené pre záchrancov dvoch našich členov.

So záchrancami, resp. potomkami našich záchrancov sa stretávame aj naďalej. Rozšírili sme stretnutie aj na mládež, aby hlavne ona vedela, v akých podmienkach sme žili a prežili. Stretnutie záchrancovia, zachránené – ukrývané deti a mládež, bolo veľmi úspešné. Zistili sme, že mladých ľudí spomienky na holokaust oslovili a zanechali v nich hlboké dojmy.

V r. 1998 sa predsedníčkou košickej skupiny THC stala p. JUDr. Eva Bäckerová a v roku 2006 p. Prof. Ing. Miriam Gálová, DrSc. ktoré pokračujú a rovíjajú započatú líniu v činnosti THC. 

Nezabudnuteľné dojmy v nás nechalo celosvetové stretnutie ukrývaných detí „Mosty k zajtrajšku“, ktoré sa konalo v septembri 1999 v Prahe. Po príchode domov sme sa rozhodli, že o tejto akcii, ktorá sa konala prvýkrát v postkomunistickej krajine, je treba informovať širokú verejnosť. Využili sme preto priestor, ktorý nám poskytla košická regionálna  Televízia Naša. Na vystúpenie v televízii reagovalo niekoľko obyvateľov, ale prínosom bolo predovšetkým to, že na základe tejto relácie sa  naše rady rozšírili. Okrem televízie, kde sa neskôr objavovali dokumenty a rozhovory o našich osudoch a o holokauste vôbec, dostali  sme  aj relatívne široký priestor  v rozhlase a tlači.  Nasledovali besedy so žiakmi základných a stredných škôl a to nie iba v Košiciach, ale napr. v Michalovciach, Trebišove, Kežmarku, Poprade, Banskej Štiavnici, Prešove a Lipanoch. Besedy so žiakmi sa stretli s veľkým záujmom

Vážnou akciou, ktorej sme sa venovali, bolo vyhľadávanie mien tých Košičanov, ktorí holokaust neprežili. Akciu sme nazvali „Každý človek má svoje meno“. Pozostávala z dvoch častí: čítaním 2000 mien v máji 2002 na symbolickom mieste- v bývalej neologickej  synagóge /dnes Dom umenia/ za prítomnosti predstaviteľov mesta, členov našej komunity ako aj bývalých Košičanov dnes žijúcich v Amerike, Kanade, Izraeli, Maďarsku, Česku a Švajčiarsku.  Druhá časť akcie pozostávala z knižného vydania týchto mien tiež pod názvom „Každý človek má svoje meno“ a poskytli sme ju aj  svetovým múzeám holokaustu v Izraeli, USA, Maďarsku.

Aj návraty k judaizmu sa stávajú súčasťou nášho života. Slúžia tomu pravidelné posedenia na Purim, Chanuku,  každoročne sa zúčastňujeme smútočného obradu Askary na židovskom cintoríne v Košiciach venovanom obetiam holokaustu z Košíc a okolia a pokračujeme tam v čítaní ďalších mien, ktoré sa nám podarilo získať. Pripomíname si aj pamätné dni a sviatky židovského roka. Do tejto kategórie patrí aj súbor vlastných prednášok našich členov, ktorý sme nazvali „ Sme hrdí na to čo sme“, v rámci ktorého odznelo už 5 hodnotných prednášok o židovskej histórii a súčasnosti.

Čo nám dala táto organizácia a prečo sa radi stretávame?  Zišli sme sa  skupina ľudí, ktorých spája rovnaký osud a rovnaký boj o prežitie v rokoch holokaustu. Naše stretnutia nám pomohli uvoľniť sa z vlastných pút, všetci sme sa vnútorne oslobodili, uvoľnili, stratil sa pocit duševného ukrývania. Dnes dokážeme o našich pocitoch a názoroch, o našej minulosti voľne hovoriť, a to nie iba medzi sebou, ale aj na verejnosti . To nám dáva pocit sebauvedomenia, hrdosti a ľudskej dôstojnosti, o ktoré sme boli v detstve pozbavené a ktorých strata sa  niesla  aj dlhé roky.

Všetci si myslíme, že to je to najdôležitejšie, čo sme mohli dosiahnúť.